Nemcov sme oklamali s fľašou borovičky. Povstalcov nám zastrelili pred očami, hovorí 100-ročná pamätníčka SNP
Pani Breierová, aké to je – mať sto rokov?
Viete, to je veľa, veľa spomienok. Ja som mala veľmi pestrý život, už len keď to vezmete z politickej stránky. Narodila som sa za prvej republiky, potom prišiel vojnový slovenský štát, zažila som SNP, krátke obdobie demokracie – a dlhých štyridsať rokov komunistického režimu. No a potom konečne prišla Nežná revolúcia. Všetkého tohto som bola súčasťou.
Čo je vaša najranejšia spomienka?
Narodila som sa v Nitre v Župnom dome. Môj otec bol zástupcom župana – v tom čase to boli štátni úradníci, nie volení zástupcovia – a županom bol spisovateľ Janko Jesenský. Bývali s manželkou na tej istej chodbe ako my a chovali dvoch čiernych dobermanov. Vždy ležali pred ich bytom a každý sa ich bál. No len čo sa u nás otvorili dvere a tieto divoké psy započuli mňa a brata, prišli k nášmu bytu, sadli sme si im na chrbát ako na koňa a ony nás odniesli k Jesenským (úsmev). Mala som vtedy okolo dvoch – troch rokov, brat bol o dva roky starší.
To je spomienka ako z rozprávky. Máte nejakú historku aj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý je vašou vzdialenou rodinou?
Môj starý otec Štefan Štefánik bol vzdialeným bratrancom otca Milana Rastislava Štefánika. Vždy, keď sme išli na návštevu k starým rodičom do Brezovej pod Bradlom, zastavili sme sa aj v susedných Košariskách, u evanjelického farára pána Valáška, ktorý žil v rodnom dome Milana Rastislava. Keď som mala okolo pätnásť rokov, mal premiéru český film o Štefánikovi, na ktorý sa prišli pozrieť aj moji starí rodičia. Cestou z kina mi starý otec rozprával, že bol veľkým priateľom s Milanovým otcom a že celý život hrali takú hru (úsmev). Môj starý otec bol bohatý, mal množstvo pozemkov a hospodárstvo, istý čas bol i spoluvlastníkom takzvanej fabriky kože. Naopak, otec Milana mal čo robiť, aby uživil svojich dvanásť detí. V tom čase totiž duchovní nedostávali plat od štátu, ale len od cirkvi – a to podľa počtu veriacich. Košariská síce boli takmer výlučne evanjelické mestečko, ale celkovo tu žilo veľmi málo ľudí. Starý otec teda požičiaval Milanovi a jeho bratom peniaze na štúdiá. Vždy svojmu priateľovi povedal: „Ja viem, že ty si poctivý človek a všetko mi vrátiš, keď budeš mať.“ Pritom dobre vedel, že tie peniaze nebude mať nikdy. Vrátilo sa mu to však v podobe dobrého pocitu, že podporil niečo zmysluplné. „Ja som mal z toho radosť, pán farár mal z toho radosť, takže je všetko v poriadku,“ hovoril mi. Keď na jeseň mleli múku, prvých päť vriec išlo vždy na Košariská. Rovnako to prebiehalo pri zabíjačke.
Váš otec za prvej republiky zastával významné štátne posty,...
Zostáva vám 85% na dočítanie.