Ceaušescu nastolil v Rumunsku pred dekádami režim s nevídaným kultom osobnosti

Bývalý rumunský komunistický prezident Nicolae Ceaušescu, ktorý bol so svojou manželkou Elenou popravený pred 35 rokmi, 25. decembra 1989, nastolil vo svojej krajine jeden z najhorších autoritárskych režimov v Európe.

Ceaušescu sa síce snažil o samostatné postupy, pod jeho vedením sa ale z Rumunska stala jedna z najchudobnejších krajín v Európe s nevídaným kultom osobnosti.

Obete na životoch

A cestu k slobode navyše zaplatilo Rumunsko aj vďaka nemu ako jediné z bývalých komunistických krajín obeťami na životoch. Po celonárodných protestoch a nepokojoch, pri ktorých bolo v decembri 1989 zabitých vyše tisíc osôb, bol Ceaušescu aj s manželkou Elenou zadržaný a popravený.

V začiatkoch svojej vlády sa pritom Ceaušescu, ktorý sa nechal titulovať ako "Karpatský génius" alebo "Dunaj myšlienok", snažil o liberalizáciu a v mnohých oblastiach došlo k nevídanému uvoľneniu. V rámci socialistického bloku tiež začal uplatňovať nezávislejšiu politiku.

Počas roztržky Číny so Sovietami sa napríklad spriatelil s Pekingom, v roku 1967 neprerušil na rozdiel od ďalších socialistických krajín vzťahy s Izraelom alebo odmietol účasť svojej krajiny na manévroch Varšavskej zmluvy. V roku 1968 bol dokonca označovaný za "najobľúbenejšieho komunistu" Západu.

V auguste totiž odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorej sa Rumunsko ako jediná krajina paktu nepodieľalo. Ceaušeskov postoj imponoval tiež mnohým Rumunom.

V roku 1971 ale prišla studená sprcha, keď po návšteve v Pekingu vyhlásil "kultúrnu revolúciu". Krátke obdobie uvoľnenia sa skončilo a Ceaušeskov kult osobnosti začal nadobúdať nevídané rozmery.

V roku 1974 nastúpil do funkcie prezidenta, ktorá bola zriadená len pre neho, odstavil rad funkcionárov, ktorí ho pôvodne podporovali, a začal sa obklopovať členmi svojej rodiny. O jeho bezpečnosť sa starala obávaná tajná služba Securitate.

V 70. rokoch "conductor", čiže vodca, tiež začal program takzvanej "systematizácie", ktorá v praxi znamenala likvidáciu tisícov dedín a ich nahradenie novými centrami.

Symbolom režimu sa stali tiež rôzne megalomanské stavby, ako napríklad "Palác ľudu", ktorý vybudoval v Bukurešti po zemetrasení v roku 1977 a v ktorom teraz sídli parlament.

Zvýšenie cien

Na začiatku 80. rokov, keď Rumunsko postihlo zvýšenie cien surovín, bol Ceaušescu donútený zmeniť postoj k zahraničnému dlhu. Zaviedol úsporný program, jeho krajina sa stala viac závislou od Moskvy a vďaka neuváženej industrializácii sa z úrodnej krajiny so zásobami ropy stala jedna z najchudobnejších krajín kontinentu. Po roku 1985 Ceaušescu odmietol podporovať reformy Michaila Gorbačova.

Ceaušeskov pád odštartovali nepokoje, ktoré vypukli 16. decembra v Temešváre na protest proti plánovanému vysťahovaniu maďarského protestantského kňaza Lászlóa Tökésa. Akcia prerástla do celonárodného protestu, ktorý si vyžiadal životy 1104 ľudí. Proti obyvateľom zasahovali príslušníci obávanej tajnej polície Securitate i armády, ktorá sa napokon pridala k revolúcii.

Diktátor si dlho neuvedomoval vážnosť situácie a po tom, ako sa vrátil z návštevy v Iráne, zvolal na 21. decembra na bukurešťské Palácové námestie masové zhromaždenie, ktoré malo odsúdiť "vandalstvo" v Temešváre. Svoj prejav na balkóne ústredného výboru strany ani nedokončil.

Nasledujúci deň okolo poludnia s manželkou a niekoľkými ďalšími ľuďmi pred rozlíšeným davom ušiel vrtuľníkom. Čoskoro boli dopadení a po krátkom procese ich odsúdil vojenský súd za genocídu, podkopávanie štátnej moci a rozvracanie národného hospodárstva na trest smrti.

Pozornosť vo svete

Obaja boli 25. decembra 1989 v meste Targovište zastrelení. Pochovaný bol na cintoríne Ghencea v južnej časti Bukurešti. Zábery popravy i rýchly proces vyvolali vo svete veľkú pozornosť aj rozpaky.

V roku 2010 si Ceaušeskova rodina vyžiadala exhumáciu pozostatkov rumunského diktátora i jeho ženy Eleny, aby sa potvrdilo, že sú skutočne pochovaní na bukurešťskom cintoríne Ghencea. Genetické testy pravosť pozostatkov potvrdili.

Ceaušescu sa narodil 26. januára 1918 v dedine Scornicešti. Ako chlapec odišiel do Bukurešti, kde pracoval ako obuvnícky učeň, a v 18 rokoch vstúpil do vtedy ilegálnej komunistickej strany. Počas vojny striedal činnosť v ilegálnosti s pobytom vo väzení.

Po vojne pracoval v rôznych straníckych funkciách a vo vláde a bol tiež vrchným politrukom armády. K moci sa dostal v roku 1965, keď bol zvolený za generálneho tajomníka ÚV strany. O dva roky neskôr stanul na čele Štátnej rady (kolektívnej hlavy štátu).

Ceaušescu mal osem bratov a dve sestry a až na výnimky mali všetci dobre platené miesta v štátnej administratíve. Druhou najvplyvnejšou osobou v krajine bola jeho manželka.

Táto "vedecká kapacita", za ktorú sa považovala, v skutočnosti nedokončila ani základnú školu. Najmladší syn Nicu, považovaný za otcovho nástupcu, bol šéfom Zväzu komunistickej mládeže a zomrel krátko po prepustení z väzenia na cirhózu pečene v roku 1996.

Ďalšie dve deti, syn Valentin a dcéra Elena-Zoe, ktorá zomrela na rakovinu pľúc v roku 2006, sa v politike príliš neangažovali a venovali sa vedeckej práci.