Kandidát na šéfa SND: Národné divadlo je dlhodobo podfinancované a potrebuje reštart

Slovenské národné divadlo má za sebou viaceré škandály. Prečo ste sa rozhodli kandidovať na generálneho riaditeľa práve v tomto období?

Zaregistroval som odvolanie generálneho riaditeľa v okamihu, keď som ako dirigent študoval Dvořákovu operu Armida na prestížnom opernom festivale Wexford Festival Opera v Írsku. Bolo to koprodukčné predstavenie s Divadlom J. K. Tyla v Plzni, kde pôsobím od roku 2015 vo funkcii šéfdirigenta. Predstavenie bolo prenášané „live“ taktiež slovenským Rádiom Devín. V sprievodnom slove bola spomenutá účasť slovenského sólistu Jozefa Benciho a mňa ako dirigenta slovenského pôvodu. Dokonca bol zmienený aj môj otec Pavel Baxa, ktorý bol výraznou osobnosťou Bratislavského hudobného života a mňa priviedol k hudbe. Inscenácia bola vysielaná aj ďalšími svetovými rozhlasovými stanicami, okrem iného britskou BBC 3, talianskou RAI 3 a nemeckou WDR 3. V kontexte účinkovania slovenských umelcov na zahraničných pódiách mi napadla spätná väzba, a to uvažovať o návrate tam, odkiaľ pochádzam.

Na Slovensku ste s umením aj začínali?

Moje prvé profesionálne angažmán v živote bolo účinkovanie v SND ako člen Bratislavského detského zboru. Prakticky som vyrastal na javisku SND. Pamätám si prvú opernú inscenáciu, kde som účinkoval ako dieťa – štatista. Boli to slávne jednoaktovky Sedliacka česť a Komedianti. Nádherné spomienky mám na účinkovanie v balete Bohuslava Martinů Špalíček a dokonca som spieval detský sólový part v Pucciniho Bohéme a sólo pážaťa v Rigolettovi. Odvtedy sa divadlo stalo miestom môjho života. Predstava, že by bolo teoreticky možné postúpiť z detského angažmán na vrcholový post takej váženej inštitúcie, ako je SND, má pre mňa mimoriadny emočný náboj.

Čo aktuálne považujete za najväčšie problémy v SND?

Bohužiaľ, musím konštatovať, že sú to problémy, ktoré značne presahujú kompetencie každého generálneho riaditeľa. Je to dlhodobé podfinancovanie a výrazný investičný dlh voči infraštruktúre a divadelným technológiám. Môžeme diskutovať o ďalších zdrojoch financovania tejto inštitúcie, ale bavíme sa o takých veľkých finančných tokoch, že bez aktívnej a priaznivo naklonenej politiky zriaďovateľa, ministerstva kultúry, sa táto záležitosť nedá kompletne zvládnuť. Keď k tomu pripočítame pripravované žaloby prepustených umelcov a nálezy NKÚ, môj dojem je jednoznačn...