Drahé zlaté teľa
Inflácia je aktuálnym postrachom na celom svete. Zúfalá situácia privoláva zúfalé riešenia. Mnohí pritom zabúdajú, že skutočná cena krátkodobého nástroja na zmiernenie výkyvu cenového kyvadla sa prejavuje vážnymi dlhodobými škodami.
Ceny potravín rastú všade
Čelíme takej inflácii, akú sme v tomto storočí ešte nemali. A ešte významnejší rast je v oblasti cien potravín. Nikto nemôže spochybniť, že ide o problém globálny, nie lokálny. Voliči však od politikov oprávnene žiadajú, aby zabezpečili práve pre nich zmiernenie negatívnej situácie.
Niektoré vlády, ako napríklad španielska, sa rozhodli znížiť DPH na vybrané položky, keďže plošné zníženie by nebolo z fiškálneho hľadiska udržateľné. Dovtedy vyrovnané podmienky na trhu jedným rozhodnutím zvýhodnili niektoré kategórie (napríklad mlieko) na úkor druhých (rastlinné nápoje).
Maďarské zlé riešenie
Horším riešením je politika zmrazenia cien, ako si ju zvolili naši maďarskí susedia. Rozhodnutie otočiť kolesom času späť a nastaviť ceny na historicky nižšie úrovne viedlo v prvom momente k nákupnej turistike zo Slovenska alebo z Rumunska.
Nadmerný dopyt po lacnejšom tovare sa miestna vláda pokúsila vyriešiť obmedzením nákupov pre cudzincov, čím sa dopustila ďalšej chyby, ktorá by možno miestnu ekonomiku nemusela trápiť. Vážnejší problém z lokálneho hľadiska predstavuje prázdna špajza, ktorá zostala po nadmernom dopyte samotných Maďarov.
Menšia ponuka však znamená dve veci. V prvom rade najvyšší rast cien potravín v celej EÚ s medziročným rastom 44,5 percenta a v druhom rade nákupnú turistiku do prihraničných obchodov na Slovensku, v Rakúsku či Rumunsku.
Obe by však mohli byť tiež len výkyvom kyvadla, keby toto rozkývanie trhu nemalo vplyv aj na zníženie dôvery v investovanie v Maďarsku. Ekonomický sentiment podľa Eurostatu už od minulého leta indikuje negatívne hodnoty s rekordným dnom v októbri. Štátne intervencie do systému, ktorý mohol využívať príležitosti z otvoreného jednotného trhu, tak môžu viesť k zvýšeniu závislosti od produktov dovážaných zo zahraničia a zároveň k ďalším nákladom na pomoc sociálne najslabším.
Potravinová sebestačnosť
To nás vedie k obľúbenej téme potravinovej sebestačnosti – modle mnohých, nielen politikov. Hoci je to veľmi ľúbivá téma, väčšina opatrení navrhovaných v našich podmienkach viedla k obmedzeniu ponuky pre spotrebiteľov, preukázateľnému zvýšeniu rizika rastu cien pre ekonomicky najcitlivejšie skupiny obyvateľov a k strate dôvery investovať do tohto sektora.
Produkcia zameraná primárne na päťmiliónový trh (prípadne riešenia zamerané na región a mikroregión) bude mať dlhodobo vyššiu cenu ako efektívnejšia produkcia pre desať- či päťdesiatnásobne väčší trh s úsporou z rozsahu. Experimenty aj otvorených ekonomík skokovito nahradiť import potravín vlastnou produkciou vedú k nadmerným výdavkom štátov, ktoré skôr či neskôr musí zaplatiť volič – spotrebiteľ.
Veľmi jasne to pomenoval aj viceprezident Svetového fondu na ochranu prírody Jason Clay: „Žiaľ, štáty vnímajú potravinovú závislosť od importu ako slabosť, a preto pristupujú k opatreniam na obmedzenie exportu. Následne ďalšie krajiny na ceste k potravinovej sebestačnosti kľúčových potravín prichádzajú s monumentálnymi príkladmi neefektívnosti a vydávajú to za inovácie, napríklad pestovanie ryže v púšti Spojených arabských emirátov.“
Dovoz cez svet
Angažovaný čitateľ môže namietať rizikom uhlíkovej stopy pri prevážaní potravín od producentov vzdialených tisíce kilometrov.
Analýzy potravinárskych spoločností však hovoria, že pri optimálnom nastavení logistiky je vplyv transportu na životné prostredie na úrovni jednotiek percent, zatiaľ čo dvoma najväčšími položkami z hľadiska environmentálnej záťaže sú samotná potravinová prvovýroba a správanie spotrebiteľa.
Ak teda človeku záleží na týchto hodnotách, musí sa oveľa viac pozerať na to, či boli použité prístupy udržateľného, prípadne regeneratívneho poľnohospodárstva a do akej miery je spotrebiteľ vedený k zodpovednej spotrebe.
Investície do inovácií
Netvrdím, že kompetentní majú rezignovať na stimulovanie kapacít potravinovej výroby na Slovensku. To by bol zásadný omyl. Mali by sme však upustiť od zámeru byť odborníkmi na všetko, čo v praxi môže viesť k rozdrobeniu pozornosti a strate príležitostí na reálny rast.
Ak chceme vytvárať príležitosti aj pre slovenských potravinárov na ich rast a tým aj na zvyšovanie potravinovej kapacity, nemôžeme hrať hru na polozatvorené dvere.
V krátkom čase sa nám takáto politika môže vypomstiť a viesť k tomu, že prísun svojich potravín k nám môžu obmedzovať naši susedia. Momenty s vysokou infláciou vždy vyvolali dopyt po zvýšení investícií do inovácií, ktoré sa stávajú rýchlejšie návratnými, a tak je nepriaznivá situácia východiskom pre nové príležitosti aj pre spotrebiteľov.
Na základe spoločenskej dohody sme sa rozhodli pre trhové hospodárstvo. Pravidlá tejto hry nielenže musíme rešpektovať, ale môžeme z nich aj profitovať.