Uhorský kráľ dlho neveril, že krajine hrozí nebezpečenstvo, vpád Mongolov ju napokon zmenil na nepoznanie

Hovorí sa tomu porážka na hlavu a bitka, ktorá sa odohrala 11. apríla 1241, takou pre uhorské vojsko skutočne bola. Len málokto z tých, ktorí v ten deň pri dedinke Muhi neďaleko sútoku riek Slaná a Hornád bránili krajinu pred ázijskými dobyvateľmi, z nej vyviazol živý. Tatári, ako mongolských nájazdníkov ľudia označovali, totiž nepoznali zľutovanie.

„Masaker to bol veľký a zahynulo toľko tisíc ľudí, že sa to nedá odhadnúť. Na dva dni chôdze bola zem červená od krvi. Na poliach a cestách ležali telá smrteľníkov, niektoré s odťatou hlavou, iné rozsekané na kusy. Mnohí zhoreli v kostoloch, v ktorých hľadali útočisko, a nik nevie, koľkí sa utopili v močiaroch a riekach,“ opísal obraz skazy po bitke magister Rogerius, varadínsky kanonik a jeden zo šťastlivcov, ktorí prežili mongolský vpád do Uhorska.

Krajina zostala po katastrofálnej porážke vydaná na milosť a nemilosť divokým bojovníkom z ďalekých východných stepí, šíriacim strach, skazu a smrť. Nedalo sa tomu však zabrániť? Zvesti o blížiacom sa nebezpečenstve predsa prichádzali už dávno.

Kráľ si vyrába nepriateľov

Píše sa 21. september 1235, keď po smrti Ondreja II. zasadá na uhorský trón jeho syn Belo IV. Je veľmi ambiciózny, má veľké plány a chce nielen pozdvihnúť krajinu, ale aj zvýšiť autoritu kráľa, ktorá počas vlády jeho otca výrazne utrpela. A púšťa sa do toho naozaj zostra.

Viacerí vysokí dvorskí hodnostári končia v žalári, palatína dáva dokonca oslepiť a konfiškuje tiež majetky účastníkov niekdajšieho sprisahania proti svojej matke. Zlatú bulu, ktorou sa Ondrej II. v roku 1222 vzdal časti kráľovskej moci v prospech šľachty a udelil jej aj ďal...