Naša spoločnosť sa rozpadá, svoje deti strácame, upozorňujú v rozhovore psychológovia

Tamara, vy ste nedávno vydali knihu s názvom Získavame späť svojich žiakov. Čo vás k tomu viedlo? Máte pocit, že učitelia svojich žiakov stratili?

Tamara: Knihu som napísala so spoluautorkou a svojou kamarátkou Hannah Beachovou, ktorá nejaký čas viedla kurzy pre učiteľov. Zdieľali s ňou výzvy a problémy, ktoré v triedach riešia, a hľadali u nej pomoc a podporu.

Na otázku, či učitelia stratili svojich žiakov, musím v podstate povedať, že áno. Nie je to však ich chyba. Ide o to, že naša spoločnosť sa rozpadá. Deti sa už od raných rokov obracajú na podporu a útechu k svojim rovesníkom, ako to písal môj otec vo svojej knihe Držte si svoje deti.

Oni totiž potrebujú vzťahy s dospelými, ktorí ich vedú a pomáhajú im nachádzať odpovede na ich otázky. Namiesto týchto vzťahov je však v ich životoch veľké prázdno, ktoré rovesníci nedokážu zaplniť.

Gordon: Ja vám odpoviem asi jednoduchšie a priamejšie. Áno, myslím si, že sme naše deti stratili a potrebujeme ich získať späť. Životy detí by sa mali odvíjať okolo dospelých, ktorí sa o nich starajú. Lenže zhruba v posledných šesťdesiatich rokoch sme prepadli presvedčeniu, že pre nich je prospešnejšie, aby sa ich životy točili okolo rovesníkov.

Ja som však mala pocit, že najmä pre dospievajúcich je ich hlavnou vývojovou úlohou, aby sa od rodičov oddelili a vytvorili si pevné väzby k rovesníkom.

Gordon: Áno, to je dominantný naratív, ale podľa mňa je veľmi škodlivý. Podľa mňa platí, že pokiaľ nie sú deti úplne samostatné, mali by sa spoliehať na dospelých, ktorí za ne majú zodpovednosť.

Predtým bola adolescencia veľmi krátka, zhruba medzi 13 a 15 rokmi veku. Dnes je ale dospievanie obdobia, ktoré zaberá pokojne desať rokov. A úlohou tých desiatich rokov života nie je zapadnúť medzi ostatných, ale stať sa nezávislou osobnosťou so svojimi hodnotami, ide...