"Nevyzerali ako živí." Dobrovoľníci pomáhajú preživším z izraelského festivalu opäť uveriť v seba aj v druhých
"Tu môžete plakať," hovorí nápis vyvedený bledomodrým písmom na čisto bielej ceduli. Za ním sú od zvyšku miestnosti zástenou oddelené pohodlné pohovky obložené vankúšmi.
Je to bezpečný, súkromný kútik, kde môžu preživší hudobného festivalu Nova pobudnúť s ostatnými, ktorí 7. októbra prešli rovnakým utrpením, a získať podporu v oblasti duševného zdravia, ktorú mnohí z nich zúfalo potrebujú, napísal portál BBC News.
VIDEO: Ako Hamas zmenil izraelský hudobný festival na masaker
Viac ako 360 mladých účastníkov festivalu bolo zastrelených, zabitých alebo upálených útočníkmi Hamasu, ktorí toho dňa skoro ráno vtrhli do areálu festivalu blízko plota oddeľujúceho Izrael od Pásma Gazy.
Ďalších 40 ľudí bolo zajatých ako rukojemníkov. Príspevky na sociálnych sieťach najprv ukazovali panikáriace davy utekajúce pred raketami vypálenými z Pásma Gazy a ozbrojencov na mieste. Neskôr začali rozsah masakru potvrdzovať znepokojivé videá od záchranárov, ktorí nakrútili desiatky zavraždených.
"Hoci ich telá boli celé, boli rozlámaní"
V nasledujúcich dňoch si doktorka Lia Naorová uvedomila, že mladí ľudia z festivalu, ktorí prežili utrpenie, okolo seba nemali žiadnu komunitu, ktorá by im poskytla podporu. A tak ju vybudovala.
"Chcela som len, aby ich niekto podržal," uviedla. "Boli takí zlomení a zamrznutí. A potom tu bola roztrieštenosť viery, ktorú cítili - nikto tu pre nich nebol, ani rodičia, ani armáda, ani polícia. Nikto tam nebol, aby ich zachránil. Takže prvou vecou bolo práve to, aby sa cítili bezpečne a v ozdravnom priestore," dodala.
Vonkajšie prostredie v Rišpone severne od Tel Avivu je chránené a pokojné. Počiatočné decembrové dni sú v Izraeli teplé a ľudia sedia na farebných vreciach rozosiatych po tráve.
Na stole je vyvesený rozvrh, ktorý ukazuje ponuku workshopov, ktoré sa toho dňa konajú, od výroby mozaiky až po zvukové kúpele. Konajú sa tu masáže, skupinové hudobné vystúpenia a spevácke stretnutia.
"Hoci ich telá boli celé, videli sme, akí sú rozlámaní a že majú prázdne oči," spomína Lia. "Nevyzerali ako živí. Nedokázali sa na nás pozrieť. Triasli sa, nemohli jesť, nemohli piť. Zlo, ktoré tých ľudí stretlo, je nepochopiteľné. Hneď na začiatku som im povedala: ‘Akokoľvek temná je tma, ktorú ste videli, my prinesieme svetlo. Pomôžeme vám znovu uveriť v seba aj v druhých," dodáva.
Každý chce niečím pomôcť
Toto miesto je obrovským kolektívnym úsilím, ktoré však nebolo riadené štátom. Každý je tu dobrovoľníkom, ktorý zadarmo venuje svoj čas a dúfa, že sa tiež uzdraví. Jedlo rozložené na nízkych stoloch venujú charitatívne organizácie a podniky. Každý chce niečím pomôcť po jednom z najtemnejších okamihov v dejinách Izraela.
Lior Gelbaumová je preživšia z Novy. Dvadsaťštyriročné dievča z mesta Petah Tikva sem pravidelne chodí pre podporu a rozdáva ručne vyrobené strieborné náhrdelníky ostatným, ktorí tam ten deň boli. Dobre si na neho pamätá.
"O pol siedmej ráno sme nad hlavami začali počuť lietať rakety," rozpráva. "Poznáme to, tak sme nasadli do auta a začali odchádzať, ale bola tam zápcha. Nad hlavami sme začali počuť výstrely, tak sme vystúpili a jednoducho sme začali utekať smerom k otvorenému poľu. Nevedeli sme, kam ideme ani čo sa deje, len sme počuli výstrely z automatických zbraní všade okolo nás. Dvaja ľudia, Jehuda a Galit, mali veľké auto a dostali nás do neho a preč. Zachránili nás," opísala.
Nad miestom na sedenie sa na nízkom kopci rozprestiera obrovská záhrada. Rámujú ju stromy obťažkané citrusovými plodmi a rady košatých byliniek, vo vzduchu voňajú rozmarín a šalvia. Pozostalí sa po nej často prechádzajú a zbierajú lístky, z ktorých varí bylinkové čaje. Príroda je veľkou súčasťou tohto miesta.
Miešajú sa tu psychológovia s preživšími
Potreba priestoru je taká veľká, že sa stavajú nové rustikálne stany, aby sa uvoľnilo miesto pre stovky ľudí, ktorí sem teraz prichádzajú.
Každý deň sa tu miešajú profesionálni klinickí psychológovia s preživšími, ktorí sem prichádzajú. Sú tu, aby si s nimi porozprávali toľko či tak málo, ako je potrebné. Doktor Itamar Kohen je jedným z nich. Priletel z Londýna, akonáhle to bolo po 7. októbri možné.
"Ľudia tu zažili obrovskú bolesť. Niektorí z nich boli nesmierne blízko k tomu, aby tu už neboli. Niektorí boli prenasledovaní a museli utekať ako o život. Nebolo veľa času to spracovať, len utekať pred masakrom. A teraz ešte musí fungovať a prekonať to," povedal.
Doktor Kohen hovorí, že byť v temných chvíľach v blízkosti iných terapeutov im všetkým pomáha. "Máme čas sa spoločne vidieť, spracovávať a hovoriť o výzvach a svojich zraniteľnostiach, o svojich obavách a pocite viny. Znamená to, že máme priestor to spracovať a vzájomne sa posilniť, a mne to tiež nesmierne pomáha," uzatvára.