Vladimír Polívka: Mám v sebe takú genetiku, že moja cesta nemohla byť miernejšia

Stretávame sa osem rokov po tom, čo ste v Dejvickom divadle skúšali svoje prvé predstavenie. Prišli ste odvtedy o nejaké ilúzie?

Naopak, vlastne mi pribudli. Všetko sa tak nejako pekne usadilo, upravilo, a je mi lepšie. Hoci si asi v živote kladiem viac otázok, a to zase nie je vždy dobré. Predtým som mal vo všetkom úplne jasno, ale nie vždy som mal pravdu. Tak dnes ju mám v mnohom.

Takže ste zmúdreli?

Divadlo sa pre mňa stalo ľahším. Nie, že by hranie a skúšanie stále neboli komplikované, ale ide mi to akosi ľahšie. Asi sú za tým skúsenosti, človeka potom niektoré veci viac nechávajú pokojným. Dobrá správa je aj to, že som k sebe trpezlivejší. A svojich kolegov teraz vnímam nielen ako profíkov a schopných hercov, ale aj ako ľudí, ktorí robia chyby. Takže zmenilo sa veľa vecí, a vôbec nie k horšiemu.

To odľahčenie mám chápať tak, že sa vám darí ľahšie sa odpútavať od svojich rol?

Tak nejako. Proces skúšania bol pre mňa vždy dosť náročný, ale postupne som sa naučil ovládať to hlavou. Pretože už Denis Diderot (francúzsky osvietenský filozof a spisovateľ, pozn. red.) hovoril, že slzy by v divadle mali prichádzať z mozgu, teda že je dobré pristupovať k hraniu rozumom, nie srdcom. Inak to príliš presakuje do osobného života a musím uznať, že niektorí ľudia si o mne z minulosti môžu právom myslieť, že som trošku blázon. Pritom som iba nemal hranie pod kontrolou.

Bol tam nejaký medzník, ktorý vás prinútil zapojiť hlavu a získať kontrolu?

Určite to bola napríklad inscenácia Manon Lescaut v Národnom divadle, alebo Ibsenove Prízraky, ktoré ešte stále hráme tu v Dejvickom, v réžii Jiřího Pokorného. Tie mnou zamávali tak, že viedli až k nejakým rozchodom. Potom sa to začalo zlepšovať.

Postavu Osvalda Alvinga v Prízrakoch, ktorý je synom vdovy Alvingovej, stelesnenej Klárou Melíškovou, ste vy sám definovali slovami „čistá špina“…

Myslím si, že tak sa v Dejvickom snažíme hrať všetko, v každom zle nájsť niečo dobré, a v tom dobrom niečo nebezpečné. A hoci kolega Martin Myšička tvrdí, že konkrétne Osvald Alving končí nádejne, je to hrdina natoľko sebecký, násilný a ostrý, že mi dal fakt veľmi zabrať. Bola to jedna z mojich osudových rol.