Ako hovoriť s diabetikom? Pozor na nevyžiadané rady
Spolužiačka vám oznámi svoju diagnózu, zazriete kolegu, ako si pichá inzulín, alebo sa pred odchodom na víkend s priateľmi dozviete, že kamarátova nová priateľka má cukrovku. Cesty sú rôzne, výsledok rovnaký – dozvedeli ste sa, že je vo vašom viac či menej blízkom okolí diabetik. Čo teraz?
Ľútosť nie je na mieste
Predstavte si, že si zlomíte nohu a dostanete sadru. Kamkoľvek prídete, ľudia vyvalia oči a budú sa pýtať, čo sa vám stalo a ľutovať vás. Trochu vyčerpávajúca predstava, že? A teraz si predstavte, že to takto máte celý život. Diagnóza diabetes síce nie je na prvý pohľad vidieť, diabetik ju však rieši s každým jedlom a niekedy aj častejšie.
Diabetik by tiež mal na svoju chorobu vo vlastnom záujme upozorniť blízke okolie. Cieľom nie je pritiahnuť na seba pozornosť (diabetici väčšinou chcú úplný opak), je to nutná poistka pre prípad ťažkej hypoglykémie. Hypoglykemickú kómu je bez znalosti diagnózy ťažké rozoznať, diabetik je však v tejto chvíli úplne odkázaný na rýchlu pomoc okolia.
O chorobe hovorte, ale nie veľa
Najdôležitejšie pre komunikáciu s diabetikom je uvedomiť si, že s novou diagnózou alebo dokonca len tým, že ste sa o chorobe dozvedeli, nezmizol zvyšok jeho osobnosti. „Diabetes ani iná diagnóza z môjho pohľadu človeka nedefinujú. Každý človek je individuálny, rovnako tak aj každý diabetik,“ vysvetľuje psychologička Judita Konečná, ktorá s diabetikmi 1. aj 2. typu pracuje vo Všeobecnej fakultnej nemocnici v Prahe. Koho pred diabetom bavila vážna hudba, toho bude pravdepodobne baviť aj naďalej. S kým ste rozoberali tenis, môžete stále.
Choroba by nemala byť v komunikácii tabu, najmä o hypoglykémii je dôležité hovoriť. Konečná odporúča nechať to na diabetikovi. „Ak však chceme dať najavo, že sa na nás v prípade potreby môže obrátiť, nie je nič jednoduchšie, ako to priamo povedať,“ dopĺňa psychologička.
Nezaťažujte ho radami, ak...
Ďalším tipom pre komunikáciu s diabetikom je nezaťažovať ho. Ani svojimi obavami, ani radami a skúsenosťami. Skrátka ničím, o čo v súvislosti so svojou chorobou sám neprejaví záujem. „Ak máme sami s cukrovkou skúsenosť, podeliť sa môžeme. Všeobecne však nevyžiadané rady alebo bagatelizovanie skôr odradia od ďalšieho zverovania,“ vysvetľuje psychologička a dopĺňa tip z vlastnej praxe. „Nikdy nehovorím vety typu: To si dokážem predstaviť. Osobnú skúsenosť s diabetom totiž nemám, takže neviem, a bolo by nefér tvrdiť opak,“ dodáva.
Hrozí vyhorenie aj depresia
Každý, kto sa chce s diabetikom podeliť o tip na nový výživový doplnok, ktorý videl v reklame, alebo skúsenosť babičky s inzulínom, to myslí dobre. Chce pomôcť, prejaviť účasť alebo uľahčiť život s chorobou. Diabetes je však natoľko komplikovaná diagnóza, že laik väčšinou ani pri najlepšej snahe nemôže byť príliš užitočný. „Vo všeobecnosti sú pacienti s diabetom značne unavení z neustáleho vysvetľovania a uvádzania veci na pravú mieru, keď sa stretnú s niekým neznalým. Najviac chýba asi podpora, ocenenie alebo snaha pochopiť, s čím sa pacient každý deň musí stretávať,“ opisuje svoje skúsenosti z praxe Konečná.
Podobná frustrácia môže prerásť aj v takzvaný diabetický „burnout“, teda syndróm vyhorenia z neustáleho počítania, merania, pichania a skrátka riešenia cukrovky. Okrem toho rieši každý diabetik aj problémy ako každý iný – vzťahy, rodinu, prácu, stres. Nie je preto prekvapujúce, že sa u chorých na diabetes častejšie vyskytujú niektoré psychické poruchy. Na prvom mieste sú depresie, ale pozadu nezostávajú ani úzkosti, poruchy príjmu potravy a kognitívne poruchy. Zlý psychický stav spätne ovplyvňuje priebeh cukrovky a chorý sa tak dostáva do nebezpečnej špirály.
Oceňujte a podporujte
Ako teda hovoriť s diabetikom? Život s cukrovkou nie je ľahký, napriek tomu človek s diabetom musí a chce riešiť aj iné veci. Preto s ním hovorte ako s kýmkoľvek iným a vyhýbajte sa nevyžiadaným radám o cukrovke. Choroba nie je tabu, je však lepšie, aby o nej začal hovoriť sám diabetik. „Otázka na to, ako človeku s diabetom je a či niečo nepotrebuje, nemusí nič pokaziť. Je však dôležité o ničom nepoučovať a mali by sme byť pripravení aj na negatívnu reakciu, teda že sa diabetik o téme nebude chcieť baviť,“ zdôrazňuje psychologička Konečná, podľa ktorej je najdôležitejší maximálny rešpekt.
Namiesto rady či poľutovania môžete prejaviť jednoducho uznanie nad tým, čo diabetik každý deň zvláda. Psychologička Konečná na záver odporúča nezabúdať na jednu špecifickú skupinu, a to rodičia detí s diabetom: „Málokto ich ocení za to, čo každý deň zvládajú, a uzná, že je to aj pre nich veľmi náročné.“ Tak im to ešte dnes povedzte.
(red)
(Zdroj: freestylelibre.cz)