Fedor Gál: Slovensko nie je ďaleko od dna. Atentát na Fica je bod zvratu (rozhovor)

V slovenskej politike sa objavujú dlhodobo prípady násilia, ako slovného, tak fyzického. Volebné kampane sú veľmi agresívne, za premiéra Vladimíra Mečiara došlo k únosu syna prezidenta tajnou službou, boli tu podozrenia zo spolupráce štátu s mafiou, potom vražda novinára Jána Kuciaka, teraz atentát na premiéra Roberta Fica. Pritom v nežnej revolúcii bolo hnacou silou na Slovensku hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré ste spoluzakladali, a bol tu dôraz na nenásilie. Prečo sa to zmenilo?

Od nepamäti nesú veľké občianske vzopätia vo svojej DNA aj zárodky svojho konca. V tomto prípade postupnú transformáciu na politické hnutia, strany, inštitúcie, partikulárne sociálne hnutia, nezávislé osobnosti. Ten tam je étos novembra 1989.

V novom šate sme konfrontovaní s duchom národa, ktorý stále trpí resentimentmi na kolaborantskú fašistickú vojnovú Slovenskú republiku, aktivistickým katolíckym klérom, janošíkovskou tradíciou, mindrákom malého, kedysi hlavne vidieckeho národa a hlavne s populistickými vodcovskými elitami. Ale to zase nie je v našom civilizačnom priestore až taká novinka. Mor nacionalizmu je viditeľný, kam sa pozriete. Špecifikom je snáď mladosť slovenskej štátnosti.

Naozaj sú resentimenty na vojnovú Slovenskú republiku na Slovensku také živé, že ovplyvňujú dnešok a podobu politiky?

Je to nevybavená minulosť. Ak mám byť osobný: Pochádzam z malého mestečka na Slovensku, a keď nás deportovali do koncentračného tábora v čase „slovenského štátu“, tak tí Židia, čo sa po vojne vrátili domov, a bolo ich naozaj strašne málo, našli prázdny dom. Znamená to, že veľa susedov si rozkradlo, čiže arizovalo, ich majetok a nevrátilo im ho.

Potom prišiel komunizmus, kde síce už neboli...