Spisovateľka a novinárka Aleksandra Wojtaszek: Chorváti majú skvelý, i keď niekedy čierny humor

Pre generácie Slovákov, Čechov, ale ako som sa dočítala, aj Poliakov, je Chorvátsko jednou z prvých prímorských dovolenkových destinácií. Bol to aj váš prípad?

Nie celkom, prvýkrát som do Chorvátska išla, keď som mala osemnásť rokov. Boli sme tam s rodičmi a v tom čase som nerozmýšľala nad tým, že by som tamojší jazyk a kultúru bližšie skúmala. Nasledujúci rok som však maturovala a uvažovala som, čo študovať ďalej. Rozmýšľala som nad filológiou, zvažovala som japončinu či dokonca švédčinu. Napokon som si vybrala chorvátčinu, aj na základe dvoch týždňov letnej školy v Dubrovníku.

A to rozhodlo?

V podstate áno. Viete, oni to majú veľmi dobre vymyslené. Pretože letná škola je v nádhernom Dubrovníku, každý deň sme okrem vyučovania mali nejaký program, chodili sme na divadelné hry a na kultúru, stretávali sme sa so spisovateľmi, čo sa mi páčilo. A potom prišiel šok, keď som nastúpila na zimný semester na univerzitu v Záhrebe. Zrazu sa ukázalo, že je to úplne iné Chorvátsko. Záhreb mi trochu pripomínal Krakov, na druhej strane tam bola zima, bolo to ďaleko od mora. Poliaci si tiež často hovoria, že chorvátčina je ľahká, veď všetko rozumieme: káva, víno, pivo (smiech). Lenže ukázalo sa, že počúvať prednášky na univerzite po chorvátsky už nie je také jednoduché.

Takže ukážkový kultúrny šok?

Veru. Bolo to v období, keď ešte nebol bežný internet v mobile, takže ani spojenie s domovom nebolo ideálne, nemala som navigáciu a neustále som sa strácala v meste – pretože ja sa vždy strácam. Navyše ten rok bola skutočne studená zima, napadlo veľa snehu. Čiže som bola spočiatku týmto Chorvátskom šokovaná.

Ale potom som stretla Chorvátov, našla si priateľov a úplne som sa zamilovala do kultúry, mentality, literatúry a už to išlo (úsmev).

Je to zaujímavé, pretože nie je celkom zvykom, aby sa veľké národy učili jazyky malých.

Ešte predtým, ako som išla na vysokú školu, som veľmi chcela byť novinárkou, dokonca som začala pracovať v miestnych novinách. Ale povedala som si, že predsa len potrebujem mať nejakú profesiu vyštudovanú, niečo v rukách. Medicína alebo prírodné vedy neprichádzali do úvahy a na začiatku som rozmýšľala o veľkých jazykoch. No potom som si uvedomila, že netreba mať zvládnutý iba jazyk, ale aj širšie vedomosti a povedomie o jazyku a kultúre, ktorú veľa ľudí neovláda.

Prečo?

Jednak je to zaujímavejšie, lebo máte viac čo objavovať ako pri svetových jazykoch. Akosi prirodzene som uvažovala o slavistike a Chorvátsko sa mi tam nejako priplietlo (smiech). Áno, dodnes sa mi ľudia niekedy smejú a pýtajú sa, prečo som sa učila jazyk, ktorým hovorí len niekoľko miliónov ľudí. Ale napríklad aj teraz, keď čiastočne pracujem na univerzite, kde v rámci slavistiky máme aj slovinčinu, češtinu, srbčinu či bulharčinu, nemajú naši absolventi problém nájsť si v Krakove alebo inde prácu. Mnohé spoločnosti totiž hľadajú ľudí, ktorí poznajú práve takéto malé jazyk...