Spisovateľ, ktorý utekal vždy na poslednú chvíľu. Nabokovovi vrátil slávu a bohatstvo až škandalózny román
Ak sa niekedy hovorí o „umení dobre sa narodiť“, potom ho Vladimir Vladimirovič Nabokov ovládal. Jeho starý otec zastával vo vládach Alexandra II. aj Alexandra III. post ministra spravodlivosti a tiež otec bol jedným z najprednejších politikov konštitučno-demokratickej strany (tzv. kadetov).
Na úsvite nového storočia si malý Vladimir užíva všetku prestíž. Vzdelanie úplne prvotriedne, v rodine sa okrem ruštiny bežne hovorí aj po francúzsky a anglicky a štúdium na Tenisevskej akadémii v Petrohrade to len dokresľuje. Na vôbec najdrahšiu školu v cárskom Rusku ho pravidelne priváža šofér v automobile. A idyla sa zatiaľ nekončí ani 1. svetovou vojnou.
Lenže svetová vojna sa mení na občiansku a strana nášho Vladimira je porazená, takže mu nezostáva nič iné, len utiecť z rodnej krajiny, aby sa do nej už nikdy nevrátil.
Čo mu tak už navždy po opustení pobrežia Krymu zostane, je práve len tá bolestná nostalgická túžba po Rusku, jeho mladosť, ktorú nechal majstrovsky rozoznieť nielen na stránkach svojej autobiografie Pamäť, prehovor.
Smútok za rodnou krajinou spomenie aj v rozhovore pre BBC v roku 1962, keď v otázke redaktora o tom, kým sa cíti, nezaváhal: „Cítim sa ako Rus a myslím, že moje ruské diela, rôzne novely, básne a krátke príbehy, ktoré som počas týchto rokov napísal, sú svojím spôsobom poctou Rusku. Možno by som ich mohol definovať ako vlny a vlnky šoku spôsobeného zmiznutím Ruska môjho detstva.“
Možno i preto, lebo vedel, že zostane len v spomienkach. Sovietsky zväz totiž nebol prostredím, po ktorom by prahol.
Zostáva vám 83% na dočítanie.