Koniec nacistickej továrne na smrť: Bol to svet mŕtvych a prízrakov, spomínal muž, ktorý prežil Osvienčim

Vedia, že sa deje niečo zvláštne, a perspektíva, že ich utrpenie sa možno čoskoro skončí, nadobúda reálne obrysy. Pred niekoľkými dňami zhromaždili esesáci všetkých väzňov schopných presunu a kamsi ich odvliekli.

Boli ich desaťtisíce. Ostatných, chorých a umierajúcich, nechali napospas osudu. Zostali aj tí, ktorým sa tesne pred evakuáciou podarilo ukryť. Napríklad v nemocničnom bloku, kde bol v tom čase aj 25-ročný Primo Levi.

„Z postele som cez okno videl na cestu. Po tri dni sa po nej, ako vlna za vlnou, valili ustupujúce vojská wehrmachtu. Na úsvite dvadsiateho prvého všetko stíchlo a pred nami ležala pláň, pustá a biela, kam až oko dohliadlo. Láger, už takmer mŕtvy, sa začínal rozkladať. Žiadna voda ani elektrina, nefungovalo kúrenie a teplota v baraku klesala. Vonku mohlo byť tak dvadsať pod nulou a väčšina z nás mala na sebe iba košeľu, niektorí ani tú nie. Nik nevedel, čo s nami bude,“ spomínal neskôr, ako to v januári 1945 vyzeralo v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime.

Levi, taliansky chemik, bol jeho väzňom asi rok a to, čo tam zažil, opísal po vojne v knihe nazvanej Je to človek?. „Poslední esesácki strážcovia museli odísť veľmi narýchlo, na stoloch sme našli taniere s nedojedenou polievkou. Bola zmrznutá, no i tak sme ju zhltli,“ vykresľoval dianie v posledných dňoch existencie tábora.

„Všetci sme boli slabí ako muchy. Tí, čo sa nemohli hýbať, už len odovzdane ležali stuhnutí od zimy, a keď zomreli, nik si to ani nevšimol. Boli sme vo svete mŕtvych a prízrakov. Posledná stopa civilizácie zmizla okolo nás i v nás. Zámer urobiť z nás zvieratá, s ktorým započali triumfujúci Nemci, dokonali Nemci porazení. Nie je človekom, kto nechá veci zájsť tak ďaleko, že zdieľa lôžko s mŕtvolou, kto čaká, až jeho sused konečne zomrie, aby si mohol zobrať jeho prídel chleba.“