V Európe rastie počet ľudí, ktorí majú nárok na sociálne dávky, no v skutočnosti ich nikdy nedostanú
V Európe národné a regionálne parlamenty vo veľkej miere uznávajú nárok občanov na ochranu v oblastiach ako bývanie, energie či prístup k zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Naprieč kontinentom však rastie počet ľudí, ktorí majú nárok na sociálne dávky, no v skutočnosti ich nikdy nedostanú.
Zložité procesy podávania žiadostí, zaťažujúce požiadavky, dlhé čakacie lehoty a čoraz častejšie výlučne digitálne služby premenili sociálne práva na prekážkovú dráhu. Každodenná realita pohybu v týchto systémoch vytvorila ostrý rozpor v jadre európskych sociálnych modelov: zákon práva uznáva, ale ich uplatnenie je mimoriadne náročné.
Výskum Andreia Quintiá Pastranu a Alby Nogueira López sa zameriava na rozpor, známy ako „administratívna zraniteľnosť“. Zistili, že čoraz viac ľudí prepadáva cez diery sociálneho štátu nie preto, že by im zákon ochranu odopieral, ale preto, že dizajn a vnútorné fungovanie administratívnych systémov bránia výkonu týchto práv.
Za posledné desaťročie EÚ postupne posilnila svoj sociálny rozmer, čo ilustrujú iniciatívy ako Európsky pilier sociálnych práv z roku 2017, odporúčanie Európskej komisie k energetickej chudobe či Európsky plán dostupného bývania.
Tieto záväzky odrážajú sociálne reformy a prebiehajúce politické diskusie v členských štátoch EÚ. Vlády vo Francúzsku, Španielsku, Nemecku či Írsku napríklad prijali opatrenia na rozšírenie prístupu k príjmovej podpore, pomoci s bývaním a základným službám. Rozšírené práva však nezávisia len od legislatívnych ambícií – musia sa pretaviť aj do administratívnej praxe.
Teoreticky EÚ chráni aj poskytovanie týchto práv. Princíp dobrej správy vecí verejných je zakotvený v článku 41 Charty základných práv EÚ. Uvádza, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosti boli vybavované nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“ verejnými inštitúciami.
Takáto ochrana však vo veľkej miere závisí od verejnej správy zdrojov a administratívnej podpory. To znamená, že administratívny dizajn, rozdeľovanie zdrojov a procesná dostupnosť môžu rozhodnúť o tom, či občan svoje práva dokáže reálne uplatniť alebo nie.
Administratívna zraniteľnosť
V celej Európe závisí uplatnenie práv od toho, či sa ľudia dokážu vyznať v zložitej a prísnej byrokracii. Systém často neberie ohľad na potreby zraniteľných ľudí a kladie na nich veľké nároky – vyžaduje veľa dokumentov, má neprehľadné rozhodovanie, prísne lehoty a pravidlá, ktoré posudzujú ich životné podmienky.
Spôsob, akým sú nastavené administratívne pravidlá, vytvára vylúčenie naprieč kontinentom.
Tu sú dva výrazné príklady:
1. V roku 2020 Španielsko spustilo Ingreso Mínimo Vital – univerzálnu základnú príjmovú dávku viazanú na majetkové pomery. Na jej získanie musia žiadatelia predložiť rozsiahlu dokumentáciu o zložení domácnosti, príjmoch, pobyte a rodinnom stave. Požadované dokumenty sú často v držbe rôznych verejných orgánov, ktoré medzi sebou nekomunikujú. Od žiadateľov sa navyše očakáva, že administratívne chyby identifikujú a opravia sami.
Výsledkom je, že procesy môžu trvať celé mesiace, počas ktorých zostávajú oprávnené domácnosti bez príjmovej podpory, na ktorú majú zo zákona nárok.
2. V Holandsku škandál s príspevkami na starostlivosť o deti z rokov 2005 – 2019 (toeslagenaffaire) odhalil, že automatizované algoritmy na odhaľovanie podvodov systematicky označovali nízkopríjmové rodiny s prisťahovaleckým pôvodom za „vysokorizikové“, čím sa dôkazné bremeno presunulo na ľudí žiadajúcich o pomoc.
Dôsledky škandálu viedli až k pádu holandskej vlády. Ukázalo sa, že administratíva, ktorá sa viac sústreďuje na kontrolu ľudí než na ich podporu, môže spôsobovať škody a vylučovanie aj v sociálnom štáte so silnými právami.
Tieto bariéry neúmerne zasahujú ľudí v zraniteľných situáciách a spoločne vytvárajú „administratívnu zraniteľnosť“ – Vylúčenie nevzniká preto, že by chýbali práva, ale kvôli tomu, ako funguje verejná správa. Ide o systémový problém, ktorý sa objavuje takmer vo všetkých sociálnych štátoch.
Digitalizácia pridala ďalšiu formu vylúčenia, ktorá sa výrazne posilnila počas pandémie COVID-19. Online systémy síce mnohým uľahčili kontakt s úradmi, no povinná elektronická identifikácia a menej osobnej pomoci spôsobujú, že uplatňovanie sociálnych práv čoraz viac závisí od digitálnych zručností.
Poznatky zo Španielska
Nejde o výnimočný problém, no Španielsko ho ukazuje veľmi jasne. V posledných rokoch centrálna vláda aj niektoré regióny prijali zákony, ktoré rozšírili sociálne práva, napríklad v oblasti príjmovej podpory, bývania a sociálnej ochrany.
Mnoho ľudí však tieto práva v praxi nevyužíva. Príkladom je dávka Ingreso Mínimo Vital – viac než polovica ľudí, ktorí na ňu majú nárok, ju nikdy nedostane. Dôvodom sú najmä zložité úrady a administratíva, nie to, že by nespĺňali zákonné podmienky.
Autori štúdie vychádzali z predpokladu, že byrokracia – náročné požiadavky, zdĺhavé procesy, zásahy do súkromia poberateľov dávok a podobne – predstavuje významnú prekážku pri uplatňovaní ústavne uznaných sociálnych práv.
Na overenie tejto domnienky sa zamerali na Španielsko, konkrétne na autonómny región Galícia, ktorý má prenesené právomoci v oblasti sociálnych služieb a bývania.
Analýza zahŕňala sťažnosti podané regionálnemu ombudsmanovi za obdobie piatich rokov, ako aj rozhovory s organizáciami pracujúcimi s ľuďmi v zraniteľných situáciách.
Výsledky ukázali, že administratívne prekážky spôsobujú problémy v zdravotnej starostlivosti, pri uznávaní zdravotného postihnutia, v oblasti podpory bývania aj pri pomoci ženám, ktoré zažili rodovo podmienené násilie.
Zistenia boli následne porovnané so správami ďalších regionálnych ombudsmanov v Španielsku, vrátane Katalánska, Andalúzie a Baskicka. Vzorce sa opakovali: spôsob nastavenia administratívy systematicky ovplyvňoval pravdepodobnosť, že formálne uznané práva budú v praxi skutočne dostupné.
Tieto poznatky potvrdzujú, že zložité administratívne postupy prehlbujú rozdiel medzi právami, ktoré ľudia majú na papieri, a tým, čo reálne dokážu využívať v každodennom živote.
Zjednodušenie sociálnych systémov
Zmenšenie tejto priepasti si vyžaduje dôkladnú zmenu fungovania verejnej správy – jej postupov, organizácie aj vnútornej kultúry. Nestačia len čiastkové úpravy alebo samostatné technologické riešenia. Najnovší výskum pritom pomenúva šesť kľúčových opatrení.V rámci najnovšieho výskumu identifikovali šesť kľúčových opatrení:
- Zjednodušiť postupy viazané na sociálne práva odstránením zbytočných dokumentačných požiadaviek.
- Zohľadniť životné okolnosti ľudí pri tvorbe politík a služieb, vrátane revízie diskriminačných požiadaviek s dôrazom na rovnosť, dôstojnosť a súkromie.
- V digitálnych procesoch znížiť identifikačné a bezpečnostné požiadavky na nevyhnutné minimum, najmä ak zasahujú zraniteľné osoby.
- Prejsť na automatické systémy priznávania dávok s využitím údajov, ktoré už verejné orgány majú k dispozícii.
- Posilniť osobnú asistenciu a administratívnu podporu, aby boli dostupné služby pomáhajúce ľuďom orientovať sa v digitálnych procesoch.
- Vytvoriť ukazovatele, ktoré pomôžu odhaliť zdržania, nedostatok zdrojov a prekážky pri uplatňovaní sociálnych práv.
Sociálny štát by sa nemal posudzovať len podľa toho, aké práva uznáva na papieri, ale podľa toho, či ich dokáže v praxi zabezpečiť ľuďom, ktorí ich potrebujú najviac. Rozširovanie práv má totiž len obmedzený význam, ak je prístup k sociálnym dávkam stále plný prekážok – najmä pre tých, ktorí sú už na začiatku v nevýhode.