Z očí sa dá posúdiť, v akom stave je telo, hovorí očný chirurg

Pochádzate z lekárskej rodiny, otec bol kardiológ. Ako viedla vaša cesta od srdca k oku?

Počas štúdia som nebol zameraný na oftalmológiu, skôr som sa videl v niektorom z veľkých chirurgických odborov. Otec ma však smeroval skôr k tomu, aby som si vybral menší, špecializovanejší odbor.

Všímal si totiž, že mám dobrú manuálnu zručnosť, a mal pocit, že by mi mohla viac sedieť mikrochirurgia. Keď som sa potom uchádzal o miesto v Banskej Bystrici, kde vtedy pôsobil profesor Izák, išlo v tom čase o jedno z najprogresívnejších pracovísk.

Hneď ma prijal, mal som možnosť si túto prácu vyskúšať a videl som, aký veľký potenciál má oftalmológia ako moderný odbor. Keďže som v tej dobe po založení rodiny býval v Košiciach, do Banskej Bystrice som dochádzal na týždňovky, čo bolo náročné. Oddelenie a mikrochirurgia však mali vysokú úroveň a práca ma okamžite zaujala. A už som pri tom zostal.

Takže dôležitý predpoklad je aj manuálna zručnosť...

Bez toho by to išlo ťažko, pretože je to naozaj o prepojení manuálnej zručnosti s hlavou. Samozrejme, operuje sa predovšetkým hlavou.

Najskôr musíme presne vedieť, čo ideme robiť, a až potom prichádza na rad samotná manuálna zručnosť. Hoci dnes už čoraz viac úkonov v medicíne preberajú prístroje a automatizácia, zatiaľ je stále základom ruka chirurga – to je to gro.

Čo predchádzalo vášmu rozhodnutiu ísť vlastnou cestou a otvoriť si súkromnú očnú kliniku?

Po skúsenostiach v Banskej Bystrici som sa z Košíc presídlil s manželkou a dvoma deťmi do Bratislavy, kde som dostal miesto v Ružinovskej nemocnici.

V Ružinove bolo vtedy oddelenie, ktoré sa ešte len formovalo, a vtedajší primár mal päť lekárok na materskej, takže veľmi vítal, že mám záujem tam pracovať.

Postupne som sa dostal aj k operovaniu. Bolo to obdobie po revolúcii, keď sa začali rôzne reformy. V zdravotníctve však prichádzali na rad ako posledné.

Čakacia doba na operáciu bola viac než rok, niekedy takmer dva roky. Ja som už vtedy operoval samostatne. Pacienti za mnou chodili a prosili ma, či by sa to nedalo nejako urýchliť.

Ja som im však mohol povedať len to, že je to nemocnica a funguje to takto. V tom čase prišiel minister Zajac s reformami a otvorila sa možnosť privatizácie.

Napokon som sa uchádzal o licenciu na súkromné centrum – bol som v poradí druhý na Slovensku, ktorý otvoril neštátne mikrochirurgické pracovisko v odbore oftalmológia.

Nebolo to jednoduché, pretože bolo potrebné zabezpečiť kapitál a ten som nemal. Pomohla mi rodina. Tak sme napokon na konci roku 2003, v novembri, v zložení moja manželka Zuzka, sestrička inštrumentárka Danka a ja operovali prvého pacienta v našom súkromnom centre.

Hodnotíte to spätne ako dobré rozhodnutie?

Dobré rozhodnutie – hoci som pri tom zošedivel (úsmev). Na začiatku sme totiž nemali zmluvu so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou.

Napriek tomu, že s inými pracoviskami ju uzatvárali, nás držali rok a pol bez zmluvy. My sme odmietali korumpovať. Našťastie boli tu aj férové poisťovne.

Ako prvá nás zazmluvnila vtedajšia poisťovňa Apollo, neskôr Spoločná zdravotná poisťovňa. Vďaka tomu sme mohli začať fungovať a pokrývať aspoň časť nákladov.

Okrem toho prichádzali aj samoplatcovia, čo však – najmä ...